„Ak niečo naozaj chcete urobiť, nájdete si spôsob, ak to nechcete urobiť, nájdete si výhovorku.“ – Jim Rohn
Je ráno, pre mňa ako každé iné. Vstanem skôr, aby som všetko stihla, v pokoji sa naraňajkujem, hodím teplú sprchu a prečítam dve kapitoly z knihy. Rozmýšľam, či ju vziať so sebou. Minútu pred odchodom rýchlo odfotím tri kapitoly a s malou dušičkou dúfam, že mi budú stačiť. Beriem ruksak a idem.
Prestrih.
Sedím v tme so zatiaľ neznámymi ľuďmi a pomedzi spoločný smiech sa snažím vnímať okolie a zistiť, čo sa bude diať. Pohneme sa. Štyri pesničky, tri buchnutia a príde závan čerstvého vzduchu. Ticho. Svetlo. V rukách držím mapu a hľadím na cestu pred nami. Na chvíľu zaváham. Rozdelíme si sladký koláč na posilnenie a vykročíme vpred. Nechávam za sebou všetky starosti a trápenia. Za sprievodu hlasov, spoločného dychčania a úsmevu, čo sa mi rozprestiera na tvári, sa štveráme hore netušiac, čo nás ešte čaká. Pod náporom vetra na vrchole začínam pochybovať, či mám dosť teplého oblečenia. Zliezame nižšie a nižšie. Uvedomujem si, že čas tu beží inak. Pri poslednom zastavení sa o5 ponorím do tmy. Na tele cítim teplo zapadajúceho slnka a vo vzduchu sa nesie vôňa zážitku. Šuchot trávy. Dotyky. Praskanie ohňa. Zbavujú ma záťaže a usádzajú k teplu plameňov. Sama pre seba sa usmejem. Som doma. Keď mi na oči zaútočí svetlo, ocitnem sa v kruhu pozitívne naladených spolucestovateľov. Podopriem si bradu a nechám spomienky ovládnuť moju myseľ. Pred rokom to celé bol iba sen a teraz sa to naozaj deje. Som tu a som pripravená.
Večer mám pocit, že ani nestihnem zatvoriť oči a už hľadím na muža vo vani, riešim prvú úlohu. V krátkom čase objavujem veci, ktoré som ešte nerobila, nevidela, nezažila. Chcem byť všade a vedieť všetko. Malé zaváhania a chyby beriem ako schodíky k úspechu. Od ranného budíčka až po zvuk zatvárajúceho sa zipsu na spacáku, keď si večer líham spať, netuším, čo sa bude diať. Z knihy som za celý čas prečítala až dve strany.
Chladné jarné slnko sa strieda s dažďom v hladení mojej tváre, keď vybieham von. Prechádzam výzvami, ktoré postupne gradujú. V jednom momente mi od smiechu kŕče zvierajú brucho, v inom mi po lícach stekajú slzy. Emočná horská dráha. A to som nevedela, že to najlepšie ešte len príde.
Stojíme v kruhu, vysvetľujú pravidlá. Hlas vo mne kričí: „Vzdaj to! Vyhovor sa, že ťa niečo bolí! Protestuj!“ Slzy zúfalstva nedokážem potlačiť, no nepoviem nič. Posledné detaily a môžeme začať. Potiahnem nosom. „Robíš to pre seba. Robíš to pre tím,“ ozve sa tam niekde vo mne vnútorný hlas. Je tichý, ale je tam. Nevzdám to! Siaham tak na dno svojich síl. Je to vôbec dno? Majú moje sily nejaké dno? „Dobrý inštruktor zvládne dvakrát viac.“ Zatnem sa a bojujem. Svaly sú v jednom ohni a myseľ? Myseľ je voľná. Nemôžem tomu uveriť. Zasmejem sa. Toto som dokázala sama? Líca mi o5 pošteklia slzy, tentoraz šťastia. Nedokážem to kontrolovať, také silné moje emócie práve sú. Cítim takú úľavu ako ešte nikdy.
S ostatnými sme si s každou šálkou čaju bližšie a bližšie. Vzniká medzi nami puto. Zdieľame spolu zážitky, spomienky a to len tak ľahko niečo neroztrhne. Do spoločných chvíľ častejšie zaraďujeme objatia, učíme sa vyjadriť názor, rešpektovať sa a vážiť si samých seba. Formujeme tím.
Kým sa stihnem spamätať a všetko spracovať, rozsvieti sa biele svetlo a objavia sa tiene. Je neuveriteľné, koľko sme toho spolu prežili za taký krátky čas. Tiene sa rýchlo menia. Vytvárajú obrazy. Zhmotňujú čas. Snažím sa zapamätať si čo najviac. „…ďakujem za účasť… za to, že som vás mohol spoznať… že ste tu so mnou práve vy.“ Tie slová mi znejú v diaľke. A tak dopíšem posledný lístok, pobalím veci, naposledy zakričím „AHOJ!!!!“ a s úsmevom sa poberám dole kopcom na ceste v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu.
Toto je len začiatok. Náš začiatok… G21